Za účelom zabránenia šíreniu ochorenia COVID-19 prijala vláda Slovenskej republiky viaceré obmedzujúce opatrenia, ktoré môžu v zmluvných vzťahoch spravujúcich sa Občianskym zákonníkom[1] spôsobiť nemožnosť plnenia záväzkov dlžníka. V tomto príspevku sa teda bližšie venujeme problematike dodatočnej nemožnosti plnenia a následného zániku záväzku z dôvodu šírenia ochorenia COVID-19, resp. prijatia s tým súvisiacich preventívnych opatrení.
Právna úprava v Občianskom zákonníku
Nemožnosť plnenia je upravená v ust. § 575 – 577 Občianskeho zákonníka. Ak sa v zmysle tejto úpravy plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.
Občiansky zákonník síce nedefinuje, kedy sa plnenie stane nemožným, uvádza však, kedy o nemožnosť plnenia nepôjde. Plnenie nebude nemožné najmä v prípade, ak ho možno uskutočniť:
- aj za sťažených podmienok,
- s väčším nákladmi, alebo
- až po dojednanom čase.
Pri čiastočnej nemožnosti plnenia záväzok zaniká len v tej časti, v ktorej je plnenie nemožné, pričom v zvyšnej časti má veriteľ právo na odstúpenie od zmluvy. Záväzok môže pri čiastočnej nemožnosti plnenia zaniknúť aj v celom rozsahu, avšak len ak:
- z povahy zmluvy alebo z účelu plnenia, ktorý bol dlžníkovi známy v čase uzavretia zmluvy vyplýva, že plnenie zvyšku záväzku nemá pre veriteľa žiaden hospodársky význam, a
- veriteľ bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o nemožnosti časti plnenia dozvedel, dlžníkovi neoznámi, že na zvyšku plnenia trvá.
Ak dlžník zistí, že nemôže plniť svoj zmluvný záväzok, je povinný o tom bez zbytočného odkladu informovať veriteľa. Ak tak neurobí, má veriteľ právo požadovať od neho náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že o nemožnosti plnenia nebol včas oboznámený.
Môže byť COVID-19 skutočnosťou, ktorá robí plnenie nemožným?
Ochorenie COVID-19, resp. vládne opatrenia, ktoré boli prijaté v súvislosti s jeho šírením, môžu, za určitých okolností, spôsobiť zánik záväzkov zo zmluvy z dôvodu nemožnosti jej plnenia. Avšak na to, aby záväzok z týchto dôvodov zanikol, by museli byť splnené viaceré podmienky – predovšetkým by plnenie nesmelo byť možné ani za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi, či po dojednanom čase.
Inými slovami, aj ak určité opatrenia vlády, prijaté v súvislosti s aktuálnou situáciou, skomplikujú dlžníkovi jeho možnosti plniť (napr. plnenie bude možné iba pri zvýšených nákladoch, alebo po prijatí špecifických opatrení), príp. mu znemožnia plniť v dojednanom čase, neznamená to automaticky, že jeho záväzok zaniká. V každom individuálnom prípade je totiž potrebné posúdiť, či sú splnené ďalšie podmienky zániku záväzku, napríklad, či záväzok nebude splniteľný v budúcnosti. Nakoľko opatrenia prijaté v súvislosti s pandémiou COVID-19 zrejme nebudú trvalého charakteru, niektoré záväzky môžu byť splniteľné aj neskôr – potom, čo vláda jednotlivé opatrenia zruší, alebo uvoľní. To však závisí vždy od povahy a charakteru konkrétneho záväzku.
Ak však v dôsledku šírenia ochorenia COVID-19, resp. prijatia opatrení na zastavenie jeho šírenia, skutočne dôjde k objektívnej nemožnosti dlžníka plniť, ten by mal túto informáciu bezodkladne oznámiť veriteľovi. V opačnom prípade sa totiž vystavuje riziku zodpovednosti za škodu, ktorá môže neoznámením veriteľovi vzniknúť. V prípade nemožnosti plnenia je tiež dlžník povinný vrátiť veriteľovi odplatu za splnenie záväzku, ktorú od neho predčasne dostal.
[1] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)